Pred niekoľkými dňami som v Taliansku stúpal po schodoch úzkymi uličkami, presne podľa smeroviek, na ktorých bolo napísané niečo ako "Byzantské fresky". Asi po 20 minútach som skutočne prišiel ku dverám, na ktorých bolo napísané: "Byzantské fresky. Kľúče má rodina XY...". Nič viac.

Prechádzka to bola príjemná, ale k freskám som sa samozrejme nedostal. Nestálo mi zato zisťovať, kde vlastne dotyčná rodina býva. Ani by som sa nad tým nepozastavoval, keby niečo podobné nebolo dosť bežné aj na Slovensku. Takto bol zabezpečený napríklad aj prístup k pozostatkom Žofie Bosniakovej. Žiaľ, ostala nám len kopa popola.

Samozrejme, u nás býva tabuľka doplnená adresou toho, u koho sú kľúče v úschove, napr.: "Horná Dolná 375" - v obciach väčšinou ulice nemajú mená. Ak aj áno, kde vezmete orientačný plánik? Takže ste odkázaný na pomoc miestnych, ak práve nejakých stretnete ("Za kostolom odbočíte do druhej ulice vpravo, a ste tam, je to štvrtý dom naľavo..").

A pretože žijeme v moderných časoch, tabuľka býva doplnená číslom telefónu - dnes už väčšinou mobilného. Aká je vaša radosť, keď sa dozviete: "Áno, dovolali ste sa na dobré číslo, ale ja som vo Vyšnom Nižnom u sestry a vrátim sa o tri dni". V lepšom prípade sa dozviete, že majiteľ kľúčov je v meste v práci, u lekára, na nákupoch a iné cenné informácie. A že sa poobede vráti, ak chcete počkať.

Prečo to všetko píšem? Nuž, určite by mi bolo milšie, keby boli takéto múzeá (rodné domy osobností, pamätné izby, výstavky) otvorené napríklad len hodinu denne, ale pravidelne a v čase, ktorý si človek ľahko zistí prostredníctvom internetu. A to nie len preto, že by to potešilo mňa, ale skúste sa vžiť do role cudzinca, ktorý nebodaj ešte neovláda "najrozšírenejší zo svetových jazykov" - slovenčinu...